Dobrý deň,
v tomto obchode som si objednala parfém aj telové mlieko. Prišiel len parfém, v balíku telové mlieko nebolo. Balík nebol porušený, balenie krabice malo na obrázku oba produkty, telové mlieko však nebolo dodané. Cítim sa byť oklamaná touto zásielkovou službou a označujem ju ako nespoľahlivú!!!!!! Neodporúčam akýkoľvek nákup !!!!!!!

Parfum ako zdroj pôžitku...
O starovekých zvyklostiach v oblasti skrášľovania a parfumov máme pomerne veľa poznatkov. Ľudia od Číny po Egypt, od starovekej Perzie až po antický Rím poznali a používali množstvo kozmetických prípravkov.
Parfum ako zdroj pôžitku
Tritisíc rokov pred naším letopočtom sa Sumeri v Mezopotámii a Egypťania žijúci pozdĺž rieky Níl kúpali v liehovom oleji z jazmínu, irisu, hyacintu a rohovníka.
Dávno pred homérskymi eposmi boli na hlinených tabuľkách napísané verše o pololegendárnom vladárovi Gilgamešovi, v ktorých sú odkazy na voňavkárske zvyky v sumersko-akkadskej Mezopotámii 3.-2. tisícročia pred n. l. „natierajúc si kučery voňavým olejom”, „údy si pošúchal olejom”, „z kadidla ma ovanula omamná vôňa kráľovského cédra”. Alebo „šesť vedier oleja… dal Gilgameš odviezť ako obetu do Lugalbandovho svätého chrámu,” „Dal som otvoriť nádoby s masťami hodnými pokladov.
Dnešnému človeku sa zdá až groteskné, ako prehnane sa naši predkovia voňavkovali. Majetnejší sa kúpali v parfumovanej vode, vlasy i telo si natierali balzamom, navoniavali si nielen šaty, postele, domy, kočiare, ale dokonca aj kone.
Je pozoruhodné, že na niekoľkých hlinených tabuľkách s klinovým písmom, ktoré sa zachovali, sú texty o spôsoboch a pracovných postupoch mezopotámskych remeselníkov. Z nich si svoju prácu najväčšmi vážili zrejme „len voňavkári a výrobcovia skla, pretože iba tí pokladali za potrebné uchovať svoju remeselnú tradíciu a] písomne” – napísal A. Leo Oppenheim vo svojej práci o starovekej Mezopotámii.
Existujú zápisy, ktoré svedčia o tom, že voňavkovali i plachetnice, takže vietor privieval príjemnú vôňu od mora. O týchto orgiách vôní sa dozvedáme zo zbierok zákonov, ktoré zakazovali ich používanie. Starovekí panovníci totiž nehladeli dobrým okom na to, že ich drahocenné devízy miznú v krajinách vyrábajúcich parfumy. Napríklad v Aténach a Ríme existovali zákony, ktoré pod hrozbou trestov zakazovali dovoz zahraničných voňavkárskych produktov. Možno povedať, že už v tých dobách jestvovala ochrana domácich výrobkov!
Takýto zákaz sa neskôr v dejinách parfúmov vyskytol už iba raz. Bolo to v puritánskom Anglicku roku 1770: zakázali tam používanie akýchkoľvek voňaviek a parfúmov – ako prostriedkov navádzajúcich na hriech, často s čarodejnou mocou, tajomných a mondénnych.
Povolanie, ktoré sa nejakým spôsobom týkalo voňaviek, sa v staroveku mimoriadne cenilo a pokladalo sa za uznávané remeslo. Často ho vykonávali kňazi, lekári a iní učenci. Výroba voňaviek bola dlho súčasťou liečiteľstva: ich základné zložky sa používali navonok i vnútorne. V legendárnej indickej učebnici lásky Kámasútra, napísanej takisto v sanskrte, ale až v prvých storočiach nášho letopočtu, sa nachádza aj informácia o kultivovanom prostredí vzdelaného muža vtedajších čias. Odporúča sa, aby izba „bola sýto navoňavkovaná, mala by v nej byť mäkká, na pohľad príjemná posteľ so zníženým stredom, potiahnutá bielou látkou, s girlandami, množstvom kvetov okolo a dvoma vankúšmi, jedným pod hlavu a druhým pri nohách. Vedľa by mala byť pohovka a pri nej stolička, na ktorej by mali byť položené vonné masti na noc, ako aj kvety, misky obsahujúce collynum a iné voňavé substancie, veci na navoňanie dychu a kôra citrónovníka.”
Je dokázané, že parfumy sa začali po prvýkrát používať na Ďalekom východe. Nachádzali sa tam zdroje neobyčajne zriedkavých vonných látok. Obchodovanie s koreninami a voňavkami, ako aj ovládnutie obchodných ciest malo obrovský význam pre politický a hospodársky rozvoj krajín; prispelo aj k rozkvetu Egyptskej ríše. V 1. knihe Mojžišovej sa píše, že keď bratia uvrhli Jozefa do studne, zazreli obchodnú karavánu: „… tu zbadali karavánu Izmaelitov, prichádzajúcu z Galaádu. Ich ťavy boli obťažené mastixovou živicou, balzamom a ladanumom, ktoré niesli do Egypta.”
V tom čase predstavovali dane a clá významný prínos a zdroj príjmov.

Objednana vona:

GIANNI VERSACE Bright Crystal Absolu - parfémová voda 90 ml TESTER

+komunikacia eshopu so zakaznikom perfektna
+dodanie parfumu do 3 pracovnych dni
+najlepsia cena
+parfum original, dlho vonia, moja oblubena vona,
+velka spokojnost! ODPORUCAM! :)

objednal som si 17,12,2014 parfem hugo boss 2 ks,zaslali email,ze to prijali a KONIEC,23,12, som chatoval s Janou V. oznamila mi ,ze to mam pripravene na odbernom mieste,
na mieste nic nemali ,po reklamacii u Jany V mi napisala,ze to tam musia mat .na vydavacom mieste samozrrejme nic nemali, a kolo,kolo mlynske stale dokola.
Ze mi pokazili vianoce ich netrapi,
uz maju zavretye a padla
Nikdy si uz v tomto obchode neobjednam NIC,
dajte si pozor neodporucam tento obchod

veľké mínus je, že pri objednávke tovaru pri väčšej sume nie je dodanie kuriérom bezplatné ako v iných internetových obchodoch, žiadne darčeky k objednávke, napr.vzorky parfémov, iba akýsi kupon,ktorý sa dá uplatniť iba na stránke s hodinami, čo mi je nanič.Mohol to byt aspoň zlavový kupon na nákup ďalšieho parfému.....

Peter Pulman: Toto je najhorší internetový obchod s akým som sa stretol.... po týždni nemám tovar.... už si to môžu strčiť za klaobúk. narodeniny neodložím :-/ a dodanie malo byť vraj najrýchlejšie do 24 hodín OMG... tomuto obchodu sa z diaľky vyhnite !!!

Výrobné technológie a metódy na vyťaženie vône:
Ľudia od praveku získavali z rozličných surovín rozličné vône. Spomenuli sme niekoľko spôsobov, teraz zosumarizujme tie najdôležitejšie: destiláciu, extrakciu, metódu enfleurage a lisovanie.
Ako sa vyrába parfum?
Či sa nám to páči, alebo nie, aj pri výrobe parfumov, ktoré symbolizujú vysokú úroveň luxusu, sa uplatňujú podobné chemické priemyselné metódy ako napríklad pri výrobe alkoholických nápojov či liekov, a narážame tu dokonca aj na rovnaké technické výrazy. Nehanbime sa však za toto „fabrické” pozadie – bez neho by sme sa totiž nemohli pokochať v nádhernom konečnom výsledku.
V parfumérstve sa komponujú vône najmä zo silíc rastlinného pôvodu. Všimnime si teraz bližšie, ako sa vlastne získavajú tieto vôňové koncentráty a ako potom vďaka majstrovskej kombinácii, po zriedení alkoholom, vznikajú parfumy a kolínske vody, ktoré nám prinášajú toľko potešenia.
1. Destilácia:
Silice, predstavujúce zdroj rastlinných vôní, sú zväčša terpény a terpénové deriváty. Okrem nich sú z ďalších zlúčenín dôležité ešte zlúčeniny síry (hoci tie nepripomínajú voňavé, ale skôr páchnuce rastliny, ako napríklad cesnak, ktorý vraj odstraší ešte aj upírov, alebo ostrú horčicu) a niektoré aromatické zlúčeniny (fenoly, aldehydy a kumaríny).
Terpény majú chemický vzorec C10 H16 a sú to alifatické alebo cykloalifatické uhľovodíky. V reči chemikov to znamená približne to, že ide o komplikované zlúčeniny zložené z 10 atómov uhlíka a 16 atómov vodíka, ktoré vyzerajú ako krivolaký drôt s dvoma koncami alebo ako had, čo si hryzie vlastný chvost.
V rastlinách aj v siliciach pri styku s kyslíkom, ktorý je vo vzduchu, vznikajú deriváty obsahujúce kyslík, napr. alkoholy, estery, aldehydy, dokonca aj ketóny.
Rozličné silicové komponenty majú rozličnú teplotu varu (160-290 °C). Väčšinou sú to príjemne voňajúce látky. Odparujú sa už aj pod teplotou varu, preto sa o nich hovorí ako o prchavých olejoch. Koľko molekúl voňavej látky je v jednotke vzduchu, teda aká je intenzita vône, závisí od tlaku pary pri prchaní, a ten zase závisí od teploty.
Keby sme chceli z rastliny vyťažiť čo najviac čistých silíc a ďalšie časti rastliny by sme nepotrebovali, môžeme siahnuť po destilácii. Silicu, ktorá sa nachádza v bunkách rastliny v tekutom skupenstve, premeníme pomocou tekutiny s inou teplotou varu (v tomto prípade je to voda) na paru, čiže dáme ju zovrieť, paru z rastliny odvedieme a v ďalšej fáze ju v chladiči zrazíme (kondenzujeme).
Právom sa vynára otázka, načo je tu potrebná voda, veď silica zovrie aj sama od seba, aj keď pri vyššej teplote ako voda. Odpoveď je zhruba takáto: destilácia pomocou vodnej pary sa pri získavaní silíc z rastlinných častí rozšírila práve preto, že silice samy osebe vrú až pri vysokej teplote, pri ktorej už nastávajú aj škodlivé procesy, ktoré zhoršujú ich kvalitu. Pri destilácii vodnými parami je zmes nútená správať sa tak, že teplota jej varu je nižšia ako teplota varu vody aj teplota varu silice. V dôsledku toho silicové komponenty, ktoré inak vrú až pri teplote 300 °C, možno uvoľniť z rastlín už aj pri teplote pod 100 °C.
Ale prečo vlastne treba držať teploty tak nízko, keď každá skúsenejšia gazdiná vie, ako možno hravo docieliť hoci aj 300 °C v bežnej kuchyni? Dôvod je ten, že silicové komponenty sú citlivé na teplo, a u mnohých z nich môžu nastať nežiadúce chemické zmeny už aj pod 100 °C v dôsledku hydrolýzy, oxidácie a polymerizácie. Pri vlastnej teplote varu by mohli v siliciach nastať nedozerné zmeny.
Pravdaže, aj tu existujú výnimky. Mnohé silicové komponenty sa uvoľňujú z rastliny už v prípravnej fáze práve pri enzýmovom rozpade alebo odparovaní. Medzi iným ide o typické zlúčeniny cibuľových, horčicových a mandľových silíc; optimálna teplota pre túto reakciu je okolo 50-60 °C. V harmančekovej silici sa vytvára azulén pri teplote odparovania z proazulénu. Vyžaduje to dlhšiu destiláciu, prebiehajúcu pri 100 °C.
Chemické zmeny spôsobené teplom silice čiastočne znehodnocujú. Pri teplote odparovania sa reakcie urýchľujú. Makromolekulárne zlúčeniny, ktoré vzniknú, nie sú už prchavé, alebo ak, tak len málo, aj sa zle rozpúšťajú. Keď polymerizačné reakcie prebehnú ešte v odpaľovacom kotle, na povrchu rastliny, je výťažok síce nižší, ale splodiny sa nedostanú do silice. Naproti tomu reakcie, ktoré sa odohrávajú vo fáze prechodu na plynné skupenstvo alebo po kondenzácii, už menia kvalitu oleja, zvyšujú jeho špecifickú hmotnosť, znižujú rozpustnosť – a čo je najhoršie, zhoršujú jeho vôňové vlastnosti.
Para, a najmä príliš horúca, môže okrem silíc spôsobiť aj rozpad iných látok. Napríklad keď rozloží hemicelulózu rastliny (zlúčenina tvoriaca steny buniek), vytvorí sa furfurol, ktorý silicu znečistí.
Chemické zmeny spôsobené teplom možno podporovať, alebo naopak brzdiť tým, že sa ovplyvní dĺžka času odparovania, rýchlosť prúdenia pary a tlak pary, a upraví sa teplota.
Najrozšírenejšou metódou získavania silíc je destilácia s vodnou parou, pomocou ktorej sa v priemyselných meradlách pomerne jednoduchými prístrojmi a nie veľmi prácne získavajú vonné látky v najčistejšej forme.
Hlavné súčasti destilačného zariadenia sú: destilačný kotol, kondenzátor (chladič) a nádrž na zachytávanie silice (florentská). Tlak pary v destilačnom kotle býva až do 700 kPa, teplota 150-170 °C. Tento tlak udržuje prúdenie pary v rúrach, ktoré spájajú kotol a destilačnú nádrž, ako aj v destilačnej nádrži. Destilačná nádrž je spojená s kondenzátorom a udržiava sa v nej atmosférický tlak (1 atm). Počas destilácie má byť tlakový rozdiel medzi dnom nádrže a parnou rúrou len taký, aby sa udržalo prúdenie pary. Aj pri veľkej rýchlosti pary je to menej ako 120 kPa – väčší rozdiel by nadvihol rastliny umiestnené v nádrži.
Bez ohľadu na tlak a teplotu v kotle destilácia silíc v atmosférickej destilačnej nádrži prebieha vždy pri takmer bežnom atmosférickom tlaku a pri teplote okolo 100 stupňov.
Destilačná nádrž je dôležité zariadenie. Máva tvar stojatého valca alebo zužujúceho sa useknutého kužeľa. Materiál, z ktorého je zhotovená, je kyselinovzdorný kov, meď alebo železo. Veľkosť býva rôzna, podlá okolností. Horná hranica je nad 30 m3 úžitkového objemu. Aby sme si to vedeli konkrétnejšie predstaviť – do jedného kubického metra sa zmestí 200-300 kg zelených neposekaných rastlín alebo kvetov. Po naplnení sa nádrž znova prikryje poklopom a ten sa zafixuje. Poklop spája s kondenzátorom rúra. Cez naplnenú nádrž prechádza para, ktorá zachytáva silice bez toho, že by ich rozpúšťala. V bežných destilačných zariadeniach prechádza para rastlinami necelú minútu – to je najdlhší čas, po ktorý sa silicová čiastočka nachádza v pare. Je to dôležité preto, aby molekuly silice boli čo najmenej vystavené nepriaznivému účinku tepla.
Čas trvania destilácie sa musí upraviť tak, aby sa najhospodárnejšie vyťažila čo najdokonalejšia silica. Dĺžka destilácie závisí od vlastností rastliny, od typu destilačnej nádrže, od množstva pary a od rýchlosti, ktorou para prúdi. Obsah povrchových (exogénnych) silicových ložísk možno vyťažiť pomerne rýchlo, destilácia vnútorných (endogénnych) silicových ložísk vyžaduje dlhší čas. Najdôležitejšia v procese destilácie je rýchlosť prchania silice, rýchlosť prúdiacej pary ovplyvňuje účinok destilácie pomerne slabo. Destilácia môže trvať aj 6 až 12 hodín.
Trvanie destilácie ovplyvňujú viaceré faktory. Napr. prchanie viacerých silicových komponentov je pomalé. Keď tieto komponenty vznikajú v priebehu destilácie (napr. z rumančeka azulén), v destilácii treba pokračovať ďalej, aj keď je množstvo vydestilovanej silice už celkom nepatrné. Komponenty, ktoré sa ťažko destilujú, kazia kvalitu silice – vtedy dlhšia destilácia negatívne ovplyvňuje kvalitu (levanduľa).
Destiláciu možno ukončiť vtedy, keď destilát vychádzajúci z kondenzátora už neobsahuje kvapky silice. Prakticky sa para prestane vháňať, keď sa na povrchu destilátu už netvorí súvislá olejová vrstva. Časť oleja, ktorý nasadá na stenu chladiča, sa totiž pomaly zmýva a destilácia silice, ktorá sa ukáže v destiláte, prebehla už 10 alebo 15 minút predtým.
Chladenie, kondenzácia:
Vodné a silicové pary sa v kondenzátore schladia, čím sa ich skupenstvo znova premení na tekuté. V kondenzátore sa nachádza špirálové alebo rúrové potrubie z mosadze, hliníka či nehrdzavejúcej ocele, ktorým sa vedie proti prúdu chladiaca voda. Teplota vytekajúceho destilátu vo všeobecnosti neprekračuje 25-30 °C. Pri vyšších teplotách môžu totiž nastať nežiaduce chemické zmeny.
Izolácia, filtrácia:
Zo zrnesi vody a silice, ktorá vyteká z kondenzátora, sa silica oddeľuje v takzvanej florentskej nádobe jednoducho na princípe rozdielnej hustoty. Menšie florentské nádoby sa vyrábajú zo skla, väčšie z kovu (mosadz, hliník, nehrdzavejúca oceľ). Na izoláciu silíc ľahších alebo ťažších ako voda existujú nádoby s horným alebo spodným vypúšťacím kohútikom.
Silica sa zráža v destiláte v menších či väčších kvapkách, ktoré podľa hustoty vyplávajú hore, alebo klesnú dolu. Izolácia najmenších kvapiek – najmä keď ide o oleje hustotou blízke vode – vyžaduje dlhší čas.
Surovú silicu treba prefiltrovat’, aby sa zbavila nečistôt a vody, ktorá je v nej obsiahnutá. Voľná voda môže totiž spôsobiť nežiaduci chemický rozklad (najmä tzv. esterovú hydrolýzu), preto je dôležité, aby sa voda čo najdokonalejšie odstránila. Okrem toho so stúpajúcou teplotou sa silice ľahšie rozpúšťajú vo vode. Keď sa voda dôkladne neodstráni, silice získané v lete sa pri ochladzovaní často zakalia (dôsledok vysokej teploty ovzdušia okolo kondenzátora).
Postupy po destilácii:
Silice pred použitím často prechádzajú ešte dalšími postupmi, aby sa vycítili alebo zahustili. Do úvahy prichádza napríklad frakcionovaná destilácia (ktorou sa dá dosiahnuť, aby v hlavnom destiláte bola väčšia koncentrácia hodnotných komponentov, a zároveň docieliť bezfarebný alebo svetlo sfarbený produkt); ďalej je to zjemňovacia destilácia vodnou parou, vákuová destilácia, molekulárna destilácia, prípadne rozpúšťadlové zjemnenie a zahustenie, ktoré sa používa pri siliciach s veľkým obsahom uhľovodíkových derivátov, napríklad pri spracovaní citrusových olejov.
2. Uskladnenie silíc:
Pri skladovaní silíc môžu prebiehať reakcie, ktoré znehodnocujú kvalitu oleja. Nenasýtené zlúčeniny silíc, najmä uhľovodíkové deriváty, pôsobením kyslíka zo vzduchu ľahko oxidujú, a oxidované rodukty polymerizujú. Zlúčeniny
ťažkých kovov urýchľujú reakcie už aj pri minimálnej koncentrácii a nízkej teplote.
Pri nižších teplotách prebiehajú takéto procesy pomalšie, ale pri dlhom skladovaní môže byť ich dosah neblahý. Niekoľko desatín percenta vody rozpustenej v silici môže spôsobiť desaťnásobne väčší rozklad esterov a znásobiť aj obsah železa v silici, čo vyvolá zas ďalší rozklad.
Aj pri uskladnení treba teda predísť škodlivým procesom. S poklesom, teploty sa chemické reakcie spomaľujú, preto je výhodné uskladňovať silice pri čo najnižších teplotách. Oxidácii možno zabrániť tým, že sa zamedzí prístupu vzduchu – preto treba nádoby so silicou naplniť vždy až po okraj a vzduchotesne ich uzavrieť. Aby sa predišlo oxidácii, možno použiť aj antioxidanty (látky zabraňujúce oxidácii). Ťažké kovy sa zneškodnia pridaním celkom malého množstva komplexotvornej zlúčeniny (kyselina citrónová), najčastejšie kombinovanej s antioxidantom. Silice – najmä ak sú v sklených nádobách – treba uskladňovať vždy na tmavom mieste, pretože polymerizačné procesy môže vyvolať aj svetlo.
Silice sa uskladňujú najčastejšie v kovových nádobách – v konvách a cisternách z pozinkovaného plechu (prípadne nalakovaného) alebo z hliníka. Na uskladnenie menšieho množstva je najvhodnejšia sklená nádoba. Umelé hmoty mnohé silice rozleptávajú, preto ich neradno používať.
3. Kvalifikácia silíc:
Kvalita parfumérskych silíc sa zisťuje podobne ako u liečivých rastlín. Robí sa to zmyslovými skúškami, ako aj fyzikálnymi a chemickými prostriedkami. Najdôležitejšia je skúška zmyslovými orgánmi – kvalifikácia vône a v jednotlivých prípadoch aj chuti. Aj podľa štatistiky je toto posudzovanie smerodajné a objektívne.
Z fyzikálnych vlastností sa najčastejšie skúma hustota, index lomu, optická aktivita, rozpustnosť (v 70-, 80-, 90-percentnom alkohole). Najdôležitejšie chemické ukazovatele pri testovaní sú: obsah kyselín, esterov, alkoholov, aldehydov, resp. ketónov.
4. Extrakcia:
Popri siliciach obsahujú niektoré rastliny aj také vonné látky, ktoré by sa pre malú tenziu pár destilovali vodnou parou veľmi neefektívne, prípadne je destilácia nevhodná pre ich značnú rozpustnosť vo vode. Extrakcia čiže vyluhovanie sa môže robiť pomocou prchavého aj neprchavého rozpúšťadla, a to pri nízkej alebo aj vysokej teplote. Výluh, okrem vonných látok obsahuje aj ďalšie látky, ktoré sa rozpúšťajú vo vhodnom rozpúšťadle, teplota sa upravuje podľa toho, aká je teplota varu rozpúšťadla.
Extrakcia v prchavom rozpúšťadle sa praktizuje zvyčajne za tepla, ktoré závisí od teploty jeho varu. Vhodné rozpúšťadlá sú: petroléter, benzén, chlórované uhľovodíky, acetón, alkoholy. V mnohých prípadoch sa k výslednému produktu dospeje až dvojstupňovo. Najprv sa rastlina extrahuje nepolárnym rozpúšťadlom, a takto získaná silica sa potom rozpúšťa v alkohole. Po extrakcii silíc nerozpustných v alkohole sa získa tzv. absolútny olej, ktorý sa rozpúšťa aj v siliciach aj v alkohole.
Pri extrakcii prchavými rozpúšťadlami sa využívajú tlakom skvapalnené plyny – oxid uhličitý, uhličité uhľovodíky a freóny. Takto získané produkty neobsahujú zvyšky rozpúšťadla, a keďže postup prebieha pri izbovej teplote, umožňuje tento spôsob zachovať zlúčeniny citlivé na teplo.
Keďže sa táto extrakcia vykonáva pod vysokým tlakom, vyžaduje nákladné zariadenia a často aj horľavé rozpúšťadlá. Na výrobu vôní sa teda používa len v tých prípadoch, keď sa vonné látky nedajú získať destiláciou vodnou parou.
5. Enfleurage:
Pri tejto metóde (vyslov enfloráž) sa kvetinové lupienky (kvet pomarančovníka, jazmín) stlačia medzi dve zarámované sklené platne pokryté vrstvou tuku, ktorý viaže vonné látky z kvetov. Kvety sa denne vymieňajú a napokon sa odstráni aj masť. Vonné látky z tejto masti sa rozpustia v alkohole, z ktorého sa potom destiláciou získa konečný produkt. Táto metóda sa používa najmä v južnom Francúzsku.
6. Lisovanie:
Prchavé oleje zo šupiek citrusových plodov (pomaranč, citrón, mandarínka, grapefruit) sú veľmi chúlostivé, poškodzujú sa už pri teplote 1OO °C, preto z nich nemožno vydestilovať kvalitný olej. Silica sa získava studenou cestou, to znamená lisovaním šupiek alebo sa šupky melú na kašu a silica sa získa odstredením. Ovocná šťava, ktorá vznikne zároveň so silicou, nie je len vedľajším produktom – často je aj hodnotnejšia ako silica.
7. Komponovanie vôní:
Keď sa uvedenými metódami získajú a zakonzervujú koncentráty zo silíc (a prirodzene aj z iných zdrojov vôní), ešte to nie je zďaleka všetko – až teraz sa začnú nekonečné pokusy a práca, ktorá vyžaduje obrovskú chemickú a „voňavú” odbornosť. Môžeme to prirovnať k skladateľskej práci – ide o komponovanie vôní.
Iste aj vy máte vo svojom okolí ľudí, ktorí sú známi tým, že „majú dobrý nos”. Povedia vám napríklad, akým parfumom je niekto v spoločnosti navoňaný, alebo vyhlásia, že cítia takú a takú vôňu, hoci ostatní ešte vôbec nič neregistrujú. Jednoducho to majú vrodené, príroda ich obdarila mimoriadnou čuchovou vnímavosťou, takže v tomto ohľade vysoko prevyšujú priemerných ľudí. Už od detstva sú citlivejší na vône a pachy, čiastočne podvedome a čiastočne vedome ich vyhľadávajú, pretože ich priťahujú a sú pre nich nositeľmi informácií. Ľahko si ich zapamätajú a intuitívne ich spájajú s určitými udalosťami, situáciami a osobami.
Je všeobecne známe, že určitá vôňa vie hocikomu vyčariť spomienky, ktoré už dávno zapadli do zabudnutia – dráždivé vône kuchyne starej mamy pri ktorých sa zbiehajú slinky, vôňu maminých šiat či telesnú vôňu niekoho, koho sme úprimne ľúbili, to si pamätá každý.
No tí, čo na to majú „nos”, dokážu omnoho viac. Keďže sú v tomto smere od malička na všetko veľmi citliví, rovnako si pamätajú dobré vône i zlé. Pamätajú si, ako voňal strach či plesnivé maliny aká bola vôňa čerstvej pečienky či starého dreveného plota, čo sa dlhé časy vysúšal na slnku. Tieto vône si podvedome zaznamenávajú, a keď sa s nimi znova stretnú, vynoria sa im v pamäti. A vôbec: vždy všetko ovoniavajú, v detstve nie práve naj diskrétnejšie – ňuchajú ako psíčatá. Nové vône si len tak, pre zábavu porovnávajú s tými, ktoré už poznajú, a zatrieďujú si ich. Sympatie v tejto oblasti pre nich nejestvujú. Postupujú exaktne ako ktorýkoľvek vedec zaoberajúci sa systematikou. Ak sa stretnú s variantom nejakej vône, zaregistrujú ňuchom rozdiel a uložia si ho do „pamäti”.
Táto schopnosť je predpokladom na to, aby sa niekto mohol stať kreatívnym tvorcom voňaviek. Pravda, vyžaduje si to dlhoročnú prácu a špeciálne skúsenosti, kým sa niekto stane naozaj originálnym odborníkom na kompozíciu vôní. Mimochodom, pri písaní tejto knižky sme sa opierali o technickú odbornú príručku o rastlinných olejoch z roku 1961 s titulom Kompozície vôní a voňavky. Metódy odbornej prípravy sa odvtedy vlastne nezmenili – memorovanie, rozpoznávanie vône a parfumu, porovnávanie, zatrieďovanie a systematizácia druhov vôní, konštruovanie základných vôní a charakteristických znakov, zhotovovanie vône najprv podľa receptu, potom podľa čuchu a napokon samostatná tvorivá práca. Rozdiel oproti minulým desaťročiam je azda len v tom, že sa značne rozšírili vedecké poznatky v tejto oblasti a rozvinula sa praktická aplikácia botaniky, takže dnešná tvorivá fantázia má k dispozícii ešte širšiu surovinovú základňu pre tvorbu vôní.
Podľa údajov uvedených v chemických katalógoch Aldrich’s Flavors & Fragrance Catalog a The Research Inštitúte For Fragrance Materials 1992 Cross Reference List sa počet zlúčenín, používaných dnes vo voňavkárstve, odhaduje asi na 1500. To však ide ešte iba o chemicky vyhranené, analyticky čisté zlúčeniny, ktorých vôňa je presne definovaná a môžu slúžiť aj na iné účely. Okrem toho voňavkárska báza zahrnuje aj množstvo variantov, ktorých silice sa odlišujú podľa oblasti výskytu, podľa odrody alebo času, v ktorom boli určité rastliny zbierané, podobne ako je to u viniča.
Môžete si teda predstaviť, aké dôkladné štúdium musí absolvovať aj geniálny tvorca parfumu, kým sa dopracuje na takú úroveň, že jasne vie, kde a čo má hladať v obrovskej záplave materiálu.
No a keď to už nájde, môže sa pustiť do komponovania. Samozrejme, potrebuje k tomu určitú techniku. Pod voňavkárskou technikou rozumieme procesy, pomocou ktorých z prírodných a chemických voňavkárskych surovín vznikajú kompozície vôní. Kompozície vôní sú zmesi, pričom ich hlavné zložky plnia rozličné funkcie. Podľa toho rozoznávame bázy, podporné látky (adjuvansy), zošľachťovacie a uhladzovacie, ako aj spomaľovacie látky.
Bázami nazývame látky vytvárajúce základňu, na ktorej sa vybuduje celá kompozícia vôní. Úlohou adjuvansov je zvýrazniť vôňu kompozície, zošľachťovacie látky vôňu zjemňujú a dodávajú jej prirodzenosť. Uhladzovacie vône tlmia ostrosť jednotlivých zložiek, zatláčajú „vyčnievajúce rožky” ako obruba, do ktorej je zasadený drahokam. Veľmi dôležité sú aj spomaľovacie látky, pretože od nich záleží trvácnosť vône.
Tieto parfumové kompozície sa potom patrične redia, upravia a nádherne sa zahalia. Každý druh má svoju špeciálnu podobu.
A ako už bolo neraz otvorene povedané či viac-menej naznačené, na vytvorenie originálneho parfumu je nevyhnutná aj fantázia, inšpirácia a dávka umeleckej geniality, s ktorou tvorca za pomoci neviditeľnej, nepočuteľnej, nehmatateľnej parfumovej múzy sebaisto sformuje jednoliaty, dokonalý a nenapodobiteľný parfum, čo je takisto majstrovské dielo ako napríklad niektorý Mozartov flautový koncert alebo Michelangelova socha. Jedinečná a neopakovateľná práca.
Majstrovstvo takéhoto „parfumového kumštára” je nesmierne cenné, a slávne značky aj mimoriadne vysoko honorujú veľkých odborníkov za každý dobrý „recept”.

nulová komunikácia, odpovedia až po niekoľkých výzvach a to už ked sa človek nahnevá. Odpoved príde neúplná, takže treba položiť dalsiu otázku, na ktorú neodpovedali potom znovu vycakávať kedy odpopvedia a vyzývat ich k odpovediam. Takze komunikácia nulová. Objednávala som už viac krát, ale zrejme naposledy. Dodacie doby sú klamstvo. Zamestnávajú pravdepodobne najlacnejších ludí, a potom podla toho vyzerajú aj odpovede.

Zavadzaju v udajoch ze maju tovar skladom. Nie je to pravda. Objednate a ked by ste mali mat tovar tak zrusia objednavku ze tovar nemaju. Stalo sa mi to opakovane pri roznych parfemoch